Názov blogu je čiastočná provokácia. Čiastočná preto, že vďaka hysterickým reakciám o plagiátoroch, Kollárovej, Matovičovej, Dankovej, Richterovej práci sa žiaľ diskusia šíri úplne iným smerom a namiesto riešenia problémov vyrábame podľa môjho názoru problémy nové. Navyše nielen podľa môjho názoru sa k téme vyjadrujú ľudia, ktorí o podstate problému majú ešte menšiu vedomosť ako na zloženie futbalového reprezentačného tímu. Najprv som chcel napísať krátke vyjadrenie, ale napokon to vyšlo tak dlhé, že som sa rozhodol blog rozdeliť na tri časti.
Čo ma oprávňuje napísať tento blog?
Diplomovú prácu som obhajoval v roku 1991. Témou bola úplne nová, takže na ňu existovalo na Slovensku iba niekoľko zdrojov. Časť práce som využíval z diela, ktoré mi jeho autor poskytol v rukopise a asi o 2-3 roky vyšlo v knižnej podobe. Citáciu som využíval v maximálne možnej miere a to z rodinných dôvodov. Môj otec, Milan Strhan, aj keď mal významný, ak nie rozhodujúci podiel na vzniku Encyklopédie Slovenska, sa v autorskom kolektíve dostal do skupiny autorov označených "a ďalší".
Od roku 1993 som odviedol ako vedúci desiatky až stovky diplomových a neskôr aj bakalárskych prác a to na verejnej aj súkromnej škole (a bola to Borisova obľúbená Skalica ;o) s rôznou kvalitou a rôznym výsledkom
Tieto myšlienky nie sú tajné a prezentujem ich verejne všade kde sa na to pýtajú, ale je pravda, že som ich doteraz nikomu nevnucoval ;o)
Kedysi som diskutoval na sme.sk, ale obmedzenia ma príliš limitovali a nemal som chuť na platené členstvo. Považujem však čitateľov sme.sk za kultúrnejších a menej vulgárnejších a preto si myslím, že obsah nasledujúcich blogov dokážu skôr pochopiť.
Prečo vznikli plagiáty politikov?
Prvá otázka, ktorá sa vôbec v diskusii nerieši, je motívy vzniku plagiátorského diela. Čo vedie študenta k tomu aby napísal dielo, ktoré napokon je odhalené ako plagiát? Podvedome väčšina diskutujúcich vychádza z mylného predpokladu, že dôvodom vzniku plagiátorskej záverečnej práce je neschopnosť splnenia stanovených požiadaviek.
Ak študent nie je schopný vytvoriť vlastnú originálnu prácu, tak nie je problém v jeho práci! Problém je v tom ako sa mohol dostať cez štúdium až k bodu, kedy mal napísať a obhájiť záverečnú prácu! Študent neschopný vytvoriť ucelenú prácu v rozsahu 30 strán by nemal byť schopný absolvovať desiatky skúšok a vytvoriť desiatky semestrálnych prác a projektov. Tento dôvod nie je predmetom tejto diskusie, ale predmetom diskusie o kvalite vysokých škôl. Takže aké sú možné príčiny:
Efektivita
Plagiátorstvo aj z dôvodov nižšie uvedených je efektívnejšie pri spracovaní záverečnej práce. Umožní napísať prácu namiesto v mesiacoch za niekoľko dní. Niekedy mám dojem, že by som napísal záverečnú prácu za kratší čas ako je čas, ktorý venujem konzultáciám, diskusiám a vedeniu študenta. Sú študenti, ktorí majú problém organizovať prácu, usporiadať myšlienky, myslieť v systéme, prepojiť rôzne javy alebo odhaliť súvislosti. Pre nich nie je dôležitá ani tak práca samotná, ako vedenie, pri ktorom má vedúci aspoň niečo z toho ich naučiť.
Na druhej strane chápem, ak študent pracuje s efektivitou pri spracovaní práce. Ak by boli akademici úprimní, tak by si položili otázku, aká je „životnosť“ záverečnej práce? Drvivú väčšinu záverečných prác za celý čas ich existencie čítajú tri osoby – autor samotný, vedúci a oponent práce, ďalší štyria v komisii prácu listujú. Ja odporúčam dať ju prečítať niekomu nestrannému pred dokončením na opravu gramatických a štylistických chýb. Na mnohých školách obhajoba záverečnej práce trvá 10-15 minút, po ktorých ide práca do zabudnutia.
Študent flákač, ako bol Matovič, skutočne nemá v tom veku (a poviem našťastie!) ani náznak predstavy, že by mohol byť niekedy mohol byť premiérom alebo predstaviteľom štátu. Študoval ekonomiku a téma jeho práce bol Daňový systém hospodárskeho subjektu! Vedel, že jeho práca nikoho nezaujíma a tomu sa prispôsobil.
Pred 20 rokmi jeden profesor hovoril vtip o paradoxe ekonomického vzdelávania. Učitelia ekonómie sa snažia študentov naučiť, ako dosiahnuť čo najväčší výstup s čo najmenším vstupom. Problém je, že keď to študenti pochopia, učitelia sú nešťastní, pretože študenti sa podľa toho začnú správať a náročnú cestu poznania nahradzujú „efektívnymi spôsobmi“.
Aby som to povedal zrozumiteľne aj pre tých, ktorí sa nepohybujú v akademickom prostredí. Na účasť na skúške pre vodičský preukaz je potrebné absolvovať niekoľko hodín skúšobných jázd. Predstavme si, že zákon stanoví, že na vodičskú skúšku, ktorá trvá 15 minút je nutné absolvovať 200 hodín skúšobných jázd s inštruktorom. Viete si predstaviť, aký vplyv na rozmach podvodov pri vykazovaní hodín by to malo?
Stanoviská, v ktorých vysoké školy odsudzujú plagiárstvo je pokrytecké! Zodpovednosť padá aj na ich hlavu v tom, akú váhu prikladajú záverečným prácam, ako ich zarátavajú vedúcim do pracovných výkonov, ako sa namáhajú pri navrhovaní tém, ako ich zverejňujú alebo ukladajú do zabudnutia. Ak neodstránia tieto skutočnosti, ktoré pre časť (a poviem, že často to nie sú tí najhorší študenti z hľadiska uplatnenia v praxi) študentov sú motívom zjednodušiť si prácu, tak všetky akcie škôl budú iba buzeráciou študentov a prejavom mocenského prístupu k vzdelávaniu.
Pokrytectvo a lajdáckosť
V Sme som sa dočítal, že jedna z výhrad voči Matovičovej práci je to, že dva dokumenty, ktoré prevzal necitoval všade. Nečítal som diskusiu, ale je dosť dobre možné, že sa ho nikto nezastal. Ako som spomenul vyššie, som skôr citačný purista, ale nemôžem popierať, že všetci akademici takí sú. Ešte dávno po tom, čo Matovič skončil vysokú školu, som sa stretal s pripomienkami, že nemusí sa citovať všetko, že sa nemusí citovať po každom odstavci, že nie všetky prebrané myšlienky sa musia uvádzať s citáciou. Študenti majú aj pod vplyvom hysterickej diskusie strach, či nebudú mať zle z toho, ak budú mať v každom odstavci dve citácie.
A buďme úprimní, systém hodnotenia učiteľov priamo vedie k vzniku pokryteckého spôsobu citovania zdrojov. Pred pár dňami som diskutoval s kolegami citovanie záverečných prác vo vedeckých článkoch a publikáciách. Systém hodnotenia publikačnej činnosti núti citovať skôr „bonitné“ výstupy, vedecké články a publikácie. Citovať záverečnú prácu ako zdroj primárnych údajov je z pohľadu autora článku síce morálne, ale znižuje to bonitu jeho článku. Naopak, ak počká na vedecký článok vedúceho práce so spracovanými primárnymi zdrojmi bonita jeho výstupu stúpne. Je otázka či vedúci zoberie študenta ako spoluautora (je problémom, aký je ich podiel na primárnych zdrojoch), či ho cituje alebo ho nespomenie vôbec. Skúsenosť kolegov bola aj taká, že ak uviedli študenta ako spoluautora, bolo to pre študentov na obtiaž, pretože ich začali bombardovať predátorské časopisy.
Poníženie
Dôvod, ktorý je odsúdeniahodný je plagiátorstvo ako spôsob poníženia systému. Pretože ako píšem vyššie pôsobil som aj na SEVŠ v Skalici, dostal som z môjho okolia viacero otázok na prácu Borisa Kollára. Ak vezmem do úvahy vyššie uvedené, bol by som ochotný akceptovať veľa uľahčení pri písaní jeho práce.
Ak by Kollár napísal prácu o vplyvoch cestovného ruchu na životné prostredia na príklade vybraného subjektu, kde by použil hodnotenia EIA v rámci niektorého svojho lyžiarskeho strediska, považoval by som prácu za zmysluplnú. A to napriek tomu, že je jasné, že by vychádzal z materiálov, ktoré sám nevypracoval. Ako majiteľ však podpisoval tieto dokumenty ako aj ekonomické výsledky a tak sú jeho vlastníctvom. Doplnenie o teóriu by mu mohlo pomôcť ako podnikateľovi pochopiť, čo a ako sa deje a lepšie sa pripraviť pre podobné rozhodnutia v budúcnosti, odstrániť chyby, ktoré urobil a zvýšiť efektivitu procesov v tejto oblasti. V tom prípade by vysokoškolské štúdium malo z jeho pohľadu zmysel a práca by mala dokonca vyššiu užitočnosť ako tá, ktorú obhájil.
Kollárovú prácu napádajú kvôli originalite. Naozaj sme taký pokrytecký, že predpokladáme, že popri politických, podnikateľských a široko rozvetvených rodinných aktivitách sa Boris Kollár venoval štúdiu štatistických údajov o klimatických podmienkach na Kysuciach? Naozaj je taký vzácny prípad ako jeden rakúsky obchodník s autami, ktorý začal študovať po päťdesiatke archeológiu vo Viedni, len preto, aby mohol obnoviť hrad na odbornej úrovni?
Pri Kollárovi, Dankovi a ďalších nie je kritériom to, či si prácu zjednodušili. Je plné právo si prácu v legálnych možnostiach zjednodušiť. Naopak podozrenie vzniká, ak ľudia, ktorí majú dokázateľne významné aktivity v iných oblastiach a čas venujú iným veciam napíšu prácu v oblasti, ktorej sa nikdy (predtým ani potom) nevenovali. Či už ju napísali sami a vedeli, že bude odfláknutá alebo si ju nechali napísať niekým iným, v oboch prípadoch ponížili systém. Z titulu svojho postavenia v spoločnosti predpokladali, že napriek podozreniam pri práci ich systém ich MUSÍ pustiť. To je podstata problému a to je možno ten hlavný rozdiel medzi odfláknutou prácou Matoviča, Trubana, Grohlinga a prácou Danka, Kollára, Richtera.
