Aj ja som z rodiny migrantov

Autor: Rastislav Strhan | 4.11.2015 o 8:00 | (upravené 11.11.2015 o 9:21) Karma článku: 4,98 | Prečítané:  1229x

15.27 cesta domov. Už som spomínal, že pamiatka zosnulých je tak trochu časom na to, aby človek zaspomínal na svojich predkov a pripomenul si históriu.    

Moc som sa k osobným veciam vo svojich blogoch zatiaľ nedostal, pretože sa mi spoločenské veci zdajú dôležitejšie ako tie osobné. A keď všetci hovoria o migrantoch v rodine, tvária sa akoby sa ich problém migrantov vôbec netýkal. A pritom nájsť na Slovensku človeka, ktorého sa problém migrácie netýka je takmer nemožné.

Ja v tomto smere nie som výnimka, aj keď môj otec pochádzal z veľmi silnej národne zameranej dediny medzi Hlohovcom a Nitrou – z Rišňoviec. Známosť dediny v Bratislave bola daná predovšetkým dvomi skutočnosťami. Prvou bolo, že z nej pochádzal prvý tajomník bratislavského krajského výboru KSS Gejza Š. (teda pochádzal odtiaľ aj ten predtým, ktorý tam bol veľmi krátko – môj otec), druhou, že pri kostole bol zachovaný slovenský dvojkríž, znak, ktorý sa za socializmu spájal predovšetkým s nepriateľským vojnových Slovenským štátom. 

Nielen ten dokazoval silu nacionálneho a náboženského cítenie v tejto dedine a nebolo tomu inak ani v otcovej rodine. Otec vždy spomínal ako zábavný paradox dediny, kde slovo luterán patrilo k nadávkam (možno preto si napokon zobral luteránku), že podľa historických údajov bola pred možno 200 rokmi obec protestantská, čo súviselo s konfesnou príslušnosťou zemepánov viac ako s vierou obyvateľov. Takisto sám spochybňoval svoju roduvernú slovenskosť, pretože v rodine sa tradovalo, že predkovia prišli z Moravy.

Aj keď sa zdalo, že otcove dedičstvo prejde na mňa, napokon prešlo na brata, ktorý vďaka moderným technológiám zásobuje rodinu historkami z našej histórie. Pretože však nie je ochotný ďalej zverejňovať svoje zistenia, použijem ich vo svojej argumentácii ako dôkaz toho, že máločo nové je tak celkom nové.

Bratovi sa podarilo potvrdiť, že otcov pôvod siaha na strednú Moravu. Náš predok tu doplatil na nemecké dedičské právo, ktoré sa uplatňovalo v zemích českých a podľa ktorého majetok otca prechádzal všetok na najstaršieho syna hospodára. Bez prostriedkov, s deťmi a manželkou mu nezostávalo nič iné iba hľadať novú existenciu a ponuka zo západného Slovenska bola asi atraktívna. Myslím, že zemepán územia o ktorom hovorím mál problémy s pracovnou silou (tuším po jednom z morov) a tak vytvoril priaznivé podmienky pre migráciu pracovnej sily na jeho územie.

Naši predkovia sa ocitli na Slovensku a zdalo sa, že tu zostanú, nestalo sa tak však. Nádeje, ktoré v nich vyvolali výhodné podmienky sa asi nenaplnili a tak po čase pokračovali v migrácii za lepšími podmienkami, tentoraz na územie, ktoré bolo riedko osídlené vyhnaní a stiahnutí osmanskej ríše z územia Balkánu. Podobne ako tisíce iných rodín sa ocitli niekde na území Rumunsko- srbského pohraničia a strávili tu niekoľko rokov. Kým doteraz boli cesty rodiny relatívne spoločné, tu sa rozdelili. Moji predkovia po pár rokoch života na Balkáne rozhodli vrátiť na Slovensko. Keďže neexistujú osobné spomienky nedozvieme sa prečo sa tak stalo a všetky dôvody budú iba v polemickej rovine.

Časť rodiny zostala vo Vojvodine, ďalšia časť sa na prelome nášho storočia vysťahovala do Ameriky, ďalší sa neskôr vysťahovali do Nemecka, odkiaľ prišla ďalšia vlna migrantov, s ktorými sa medzitým premiešali. Takže medzi potomkami jednej rodiny sú praví  Američania, praví Nemci, praví Slováci. Pretože časť potomkov sa za prvej republiky vysťahovala do Francúzska máme v rodine aj pravých Francúzov a samozrejme nemôžeme zabudnúť ani na pravých Čechov.

Nechcem diskutovať o tom v čom sú podobnosti a odlišnosti medzi migrantmi z mojej rodiny a migrantmi, ktorí prichádzajú dnes do Európy. Som si vedomí rozdielov aj problémov pri ich integrácii. Na druhej strane nielen ako potomok migrantov som sklamaný nízkou mierou empatie, ktorú prejavujú slovenskí ľudia pri diskusiách o migrantoch.

Ako potomkovia národa, ktorého príslušníci masovo migrovali za vhodnejšími podmienkami do zahraničia (a mnohí z nich sa neskôr aj vrátili) a často boli v tých krajinách vnímaní ako zástupcovia zaostalého, nevzdelaného a nekultúrneho národa, som očakával, že budú mať ľudia väčšie pochopenie pre kultúrnu a sociálnu odlišnosť. Ako potomkovia ľudí, ktorí prišli z iných častí, našli na Slovensku svoj domov, niektorí plne splynuli s väčšinovou populáciou (SIkulovia, Polovci, Chorváti) alebo dokázali vytvoriť špecifickú kultúru (Nemci, Rómovia) som očakával, že ukážu väčšie pochopenie pre riziká a problémy integrácie iných kultúr do podmienok domácej kultúry.               

Možno som to nevedel, ale otec ma naučil sledovať svet v kontexte historického vývoja. Aj preto sa dokážem považovať za hrdého Slováka a možno preto sa pri postoji k utečencom líšim od väčšiny populácie na Slovensku.

16.27 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?