Kde sa žije podľa prílivu ... alebo návšteva Neuwerku.

Autor: Rastislav Strhan | 1.11.2015 o 9:24 | (upravené 11.11.2015 o 9:03) Karma článku: 11,71 | Prečítané:  4192x

Po „ťažkých“ témach na víkend trošku ľahšia téma, ktorá súvisí s cestovaním. Doteraz som okrem rozhovorov o cestovaní nepísal a tak prosím o zhovievavosť. 

Miesto, kde sa žije podľa prílivu som objavil viac menej náhodou pri hľadaní programu pre našu svadobnú cestu po 10 rokoch. Je to ostrov s menom Neuwerk a má zvláštne čaro a zvláštny príbeh, ktorý to robí pre našinca veľmi nezvyčajným.

Jeho čaro spôsobuje veľký rozdiel prílivu a odlivu, ktoré spolu s plytkým dnom Severného mora odkrývajú v pravidelných intervaloch dno morského brehu. S týmto odhaleným dnom, ktoré sa v nemčine označuje Watt – Watten,  sme sa stretli prvý krát pred pár rokmi, keď sme trávili dovolenku na severe Nemecka. Pretože sme o tomto jave nemali informácie neoverili sme si dobu prílivu a odlivu a počas celého týždňa nám more každé ráno utieklo a vrátilo sa až večer. „Našťastie“ vďaka zime, dažďu a bazénu pri našom ubytovaní nám zas tak moc nechýbalo.

Watten na pobreží Dánska, Nemecka a Holandska sú veľmi jedineční biotop, ktorí sa stal súčasťou svetového prírodného dedičstva UNESCO, čo si prečítate pomaly v každom pobrežnom meste. Neuwerk, o ktorom budem písať je zároveň súčasťou národného parku Hamburské Watten a ochránilo ho to pred všadeprítomnými vrtuľami veterných elektrárni vo vnútrozemí.

Neuwerk aj keď vyzerá podľa názvu veľmi priemyselne je ostrov. Je to ostrov pri ústi Labe do Severného mora, ktorý politicky patrí k spolkovému mestu Hamburg, ale cesta k nemu trvá dva hodiny.

Je to ostrov veľmi malý, jeho plocha je asi 3 km2 a asi takmer tvar štvorca 2x2 km. Čo je fascinujúce, že napriek tomu, že sa nachádza iba asi 10 km od pobrežia je problém dostať a odísť z neho rovnakým spôsobom v priebehu jedného dňa. Na ostrov sa totiž po vode dostanete iba počas prílivu ak sa dokážete vyhnúť plytčinám okolia ostrova. Akonáhle nastane odliv voda odchádza a medzi ostrovom a pevninou sa odhalí morské dno – Watten. Dno je pevné a je na ňom vyznačená cesta, ktorou môžete prejsť bosou nohou, teda ak máte nepremokavú obuv alebo vozom, ktorý ponúkajú miestny obyvatelia.

 Prevoz sám osebe je zážitkom. Veziete sa na vysokom voze ťahanom dvomi mocnými ťažnými koňmi. Tak ako je to pri mori bežné bezvetrie je skôr výnimka a tak padne dobre nielen pripravená deka, ale aj niečo na zahriatie zvnútra. Okrem toho môžete pozorovať „dno mora“, všadeprítomné čajky aj ostrov, ktorý sa stále nepribližuje.

Čo vás zaujme sú klietky. Tie klietky sú určené pre ľudí a nie sú to spomienky na stredovek, ale ochrana ľudí, ktorí podcenia mora. Pri prílive totiž nemôžete tušiť odkiaľ more príde a tak sa ľahko môže stať, že sa zrazu ocitnete uprostred mora. Vtedy si máte vyliezť do klietky, ktorá ma dno vyššie ako je hladina prílivu a dať signál, aby vás niekto prišiel vyslobodiť.

Počas cesty, ktorá trvá takmer hodinu a pol je čas porozprávať sa aj o živote na ostrove aj keď zhovorčivosť nie je silná stránka nášho vodiča. Podľa neho žije na ostrove 38 ľudí, podľa štatistík 43. Príjmy z cestovného ruchu sú takmer jediným zdrojom príjmu pre obyvateľov. Jednak ide o prevoz ľudí na ostrov a z ostrova, kde sa striedajú partie vozov z pevniny a z ostrova, poskytovanie ubytovania a stravovania a iné služby pre návštevníkov.

To ako aj na koľko prichádzajú návštevníci určuje príliv. Ako hovoril náš pohonič iba veľmi zriedka je odliv tak, že stihnú jednu cestu na pevninu ráno a jednu cestu na pevninu večer. Druhou možnosťou je príchod aj odchod loďou, čo však opäť závisí od prílivu. Niekedy to môžu byť aj tri hodiny, ale na druhý deň, keď sme odchádzali loď odchádzala iba hodinu po príchode. A tak najčastejšie a najromantickejšie je kombinovať cestu loďou a cestu vozom a to opäť podľa prílivu a odlivu.

Ak príliv nie je vám naklonený alebo chcete stráviť na ostrove viac času, musíte prespať v jednom z ubytovacích zariadení alebo kempov, ktoré sú na ostrove k dispozícii. Ostrov má asi najhustejšiu sieť reštauračných zariadení na svete. Na ostrove, ktorý ma 40 obyvateľov je 5 reštaurácií s penziónmi. Pretože my sme boli na konci sezóny mali otvorené už iba tri.

Na ubytovanie sme si vybrali tú najväčšiu romantiku – vežu Turm. Podľa turistických údajov sa jedná o najstaršiu budovu na západnom pobreží Nemecka, ktorá pochádza z 14. Storočia a pôvodne slúžila na obranné účely. V 19. Storoči začal slúžiť aj ako maják pre lode plávajúce do ústia Labe. Z veže Turmu, ktorý je vidno veľmi dobre aj z pobrežia máte veľmi dobrý výhľad širokoďaleko za ostrov. Izba nemajú výbavu moderných hotelov, pretože okrem jednej nemajú vlastné WC, ale majú tú správnu romantiku starej budovy. Vŕzgajúce schody, po ktorých sa dostane k izbám, výklenky, ktoré pôvodne asi slúžili ako strieľne, štýlový nábytok robia aj z jednoduchého ubytovania útulné miesto. Spoločenská miestnosť o poschodie vyššie s dreveným obložením má šarm prvorepublikovej vily.

 

Pretože v ubytovaní chýbali vymoženosti novej doby, televízor a internet vznikol priestor aj na oveľa zaujímavejšie využitie času prechádzku. Ostrov rozdeľuje vysoká hrádza na vnútornú časť, v ktorej sa nachádzajú všetky budovy a vonkajšiu časť, ktorá býva zaplavená pri búrkach morskou vodou. Pri rannej prechádzke sme sa dozvedeli, že vonkajšia časť je rozdelená tiež na dve časti na časť, ktorá je od roku 1990 bez zásahu človeka a hospodárenia (okrem vysekania trávy pre turistický chodník) a časť s poľnohospodárskym využitím, kde sa pásli kone a zopár kráv a oviec. Pri počte budov, ktorý ostrov má je   aj vnútorné územie využívané na chov. Na lúkach sa pásli kone a pobehovali divé zajace.

Pri prechádzke nás zaujala budova školy. Najprv sme si mysleli, že budova školy má väzbu k niektorým ubytovacím budovám, ktoré boli označené ako školiace budovy, ale pri raňajkách sme sa dozvedeli, že to je skutočná škola. Momentálne je prázdna, ale pani domáca nám z hrdosťou povedala, že budúci rok nastúpi do prvej triedy jeden chlapec a rok po ňom jeho sestra. Takže škola bude mať na niekoľko rokov o študentov postarané. Samozrejme iba na prvý stupeň, na druhý stupeň už musia študenti na pevninu do internátu. Príliv totiž robí denné navštevovanie školy na pevnine nemožným.

Večer sme si vybrali jednu z reštaurácii. To, že by sa objavil „náhodný okoloidúci“ na Neuwerku nehrozí a tak sme si overovali v jednej z otvorených reštaurácií, či varia. Varili len do pol ôsmej a tak sme volili prechádzku po obvode ostrova do vzdialenejšej reštaurácia, ktorá bola zaplnená hlavne ubytovanými hosťami. Dali sme si miestnu špecialitu krabiu polievku a tanier s tromi druhmi  morských živočíchov- kraby, matjes a nejakú grilovanú rybu.  Matjes sme si zamilovali už pred 10 rokmi, kraby nám pôvodne vyzerali ako krevety, ale keď sme na druhý deň pri prechádzke objavovali zničené telá malých krabov vyjedených čajkami, pochopili sme, že naše jazykové znalosti nás neklamali.

Večerná prechádzka po tmavom ostrove malo nádych romantiky aj dobrodružstva. Pod temnými mrakmi pri jedinej osvetlenej stredovej ceste sme nemali strach z prepadnutia, ale skôr z nájdenia cesty a ešte viacej zo šliapnutia do početného konského trusu. Keď sme konečne zbadali svetlá majáka boli už naše oči trochu privyknuté na tmu, ktorú v meste nezažijete.

Ráno sme sa ešte vybrali prechádzať po druhej časti ostrova, ktorú sme pre tmu večer nestihli prejsť. Navštívili sme cintorín bezmenných, kde po dlhé roky pochovávali neznámych námorníkov, ktorých v okolí ostrova vyplavilo more. Prešli sme okolo lúk, do ktorých už vyše 20 rokov človek nezasahuje, pozreli si drevenú konštrukciu Ostbake. Nebola to prvá drevená konštrukcia a najprv sme sa čudovali aký význam majú takéto „umelecké“ diela. Až informačná tabuľa nám odhalili ich pôvod.  Pretože pôvodne sa do ústia rieky Labe plavilo iba cez deň, majáky sa nevyužívali a na varovanie na plytčiny a na ukázanie cesty slúžili práve drevené konštrukcie Bake. Boli lacné a jednoduché, ale často podliehali skaze pri búrkach a záplavách. Preto sa v 18. Storočí začali nahradzovať pevnými stavbami majákov.

Potom sme sa už museli ponáhľať. Neuwerk je krajina bez hraníc. Keď vidíte celý ostrov máte dojem, že všetko je iba kúsok od vás. Ten kúsok však môže mať 2 km a zrazu zistíte, že tá 30 minútová prechádza po okolí už trvá skoro hodinu a ste stále ďaleko od lode, ktorou máte odplávať. Stihnúť loď nebolo také dramatické, oveľa ťažšie bolo nájsť mimo sezónu vhodné darčeky domov. Našťastie loď, ktorá nás viezla na breh bola aj poštovou loďou, takže okrem pohľadnice a známky na nej bola aj poštová schránka a na pošte z nej s mala ocitnúť aj pečiatka našej lode. Poloprázdna loď sa vydala smerom od ostrova a smerom od pevniny, aby sa po čase otočila a proti prúdu Labe nás dostala do mestečka Cuxhaven na ústi Labe do Severného mora.

Málokedy odporúčam miesta, ktoré som navštívil iným ľuďom, pretože niekedy mám dojem, že ľudia môžu veci preciťovať rozdielne. Ak však chcete prežiť niečo pre Slováka nezvyklé a trochu romantické a budete v okolí Neuwerku návšteva tohto ostrova stojí za to. Ale až v roku 2016, pretože práve dnes doprava ľoďou a prevádzka ubytovacích zariadení na ostrove končí a až do marca 2016 budú mať „ostrovania“ ostrov len pre seba.    

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?