Cestoval som s utečencami .....

Autor: Rastislav Strhan | 28.10.2015 o 7:00 | (upravené 11.11.2015 o 9:07) Karma článku: 11,37 | Prečítané:  4801x

hodinový blok druhý bod: niekde vo vlaku 9.11.... zážitky z cesty, pri ktorej sa romantika stretla s politikou... 

Utečenci sa na nás valia zo všetkých strán . Keď Maďari zavrú hranice so Srbskom, prídu z Chorvátska a keď zavrú Chorvátske hranice pôjdu cez Slovinsko. Maďarsko nie je ich cieľovou destináciou a o existencii Slovenska nemajú zväčša ani paru. Napriek tomu sa stali predmetom dennodenných diskusií medzi obyčajnými ľuďmi, vášnivých debát a politického boja. Dokonca hrozí, že problém, ktorý je pre bežného človeka úplne okrajový a nemá dosah na život 99% slovenského obyvateľstva sa stane hlavným obsahom predvolebného boja pred parlamentnými voľbami.

Zaujímavé na utečencoch je, že vyvolávajú emócie bez ohľadu na možnosť získania osobnej skúsenosti. Aj preto som sa rozhodol opísať vlastnú skúsenosť s utečencami . Nemôžem povedať, že by ma táto skúsenosť zmenila, ale možno som trochu pochopil to, čo sa deje, vžil sa do ich situácie a pochopil aj reakcie ľudí, ktorí „sú ohrození“ prílevom utečencov. A to napriek tomu, že tá skúsenosť je v rozsahu hodín a je veľmi nepriama a neosobná.

Ale pekne po poriadku. V októbri som oslávil desiate výročie svadby a s manželkou sme sa dohodli, že pri tejto príležitosti niekam vyrazíme na pár dni a bez detí! Hľadal som kam by sa dalo s obmedzeným rozpočtom rodičov dvoch detí pracujúcich vo verejnom sektore a napokon padla voľba na Hamburg. Táto voľba mala svoju spomienkovú hodnotu, nakoľko Hamburg bol miestom našej svadobnej a mojej služobnej cesty a 9 mesiacov po návrate z Hamburgu sme sa rozšírili o tretieho člena. Kým pred 10 rokmi sme našli lacné letenky, tentoraz sa mi nepodarilo sa vtesnať do rozpočtu a tak sme sa rozhodli použiť dobrodružnejšiu cestu, ktorá nám ušetrí čas aj peniaze. Vďaka lístkom SparSchiene sa za 39 € dostaneme z Viedne do Hamburgu a zároveň získame noc „zadarmo“. Bez detí sa nám to zdalo ako dobré rozhodnutie a lacné lístky som zakúpil.

Stalo sa to niekoľko dni predtým, než som začal čítať správy o tom, ak ilegálny migranti obsadili budapeštiansku železničnú stanicu. Nasledovali problémy s vlakmi do Viedne, masové presuny, prerušenie dopravy , pochod po diaľnici atď..  Stále ma to nechávalo pokojným, pretože do termínu nášho odchodu zostávalo dosť času. A média mi dávali za pravdu, pretože počet „hororových“ opisov situácie radikálne klesol. Keď v súčasnosti sledujete vývoj, tak sa zdá, že ak sa o probléme nepíše v médiách, tak problém neexistuje! A k podobnému záveru som dospel aj ja.

Päť dní pred našim plánovým odchodom som sa na aktualitach.sk dostal k spovedi Slovensky, ktorá cestovala nočným vlakom z Viedne do Nemecka. Písala o strachu, nebezpečenstve, ktorý pociťovala v nočnom vlaku aj o tom ako utečencov vyložili na hraničnej stanici v Passau. Situáciu, ktorá opisovala vyzerala skutočne nebezpečná a aj keď som nechcel robiť paniku, musel som sa ženy opýtať, či skutočne ideme. Manželka použila zdravý ženský rozum. „Pôjdeme a ak sa nám to bude zdať nebezpečné vždy sa z Viedne môžeme vrátiť!“

A tak sme vyrazili. Cesta do Viedne prešla bez problémov, aj keď s veľkými problémami (manželke sa v Devínskej Novej Vsi rozpadli topánky). To nám na čas medzi príchodom do Viedne a odchodom nočného vlaku do Hamburgu dávalo dosť úloh, aby sme sa nemohli špárať vo vlastných obavách.

Napriek tomu sme si mali čas vnímať hlavnú železničnú stanicu vo Viedni a jej prostredie. Niektoré príspevky, ktoré negatívne opisujú prílev utečencov opisujú práve skúsenosti z podobných miest, kde majú dojem, že sa koncentrujú utečenci a tým vzniká napätie. Musím povedať, že chápem týchto ľudí, pretože s veľkou pravdepodobnosťou ide o ľudí, ktorí cestujú vlakmi zriedka a s cestovaním vlakom majú malé skúsenosti. Áno na stanici vo Viedni bolo veľa tmavých ľudí, veľa žien so šatkami a v moslimskom oblečení a verím, že sa to zdá nezvyklé a nebezpečné. Podobný pocit som pociťoval, keď som pred 17 rokmi nastúpil na predmestskú železnicu RER v Paríži a z  (9.42 – 12.48)

Zo 100 cestujúcich bolo 50 arabsky vyzerajúcich, 40 černochov a 10 „bledých tvári“. Áno vtedy som sa aj kvôli ich hlučnosti cítil nebezpečne a podobné pocity som mal aj keď som večer čakal na vlak o 23.00 na bývalej Sudbahnhof. Pocit nebezpečia a ohrozenia môžete získať aj keď sa večer potulujete po okolí bratislavskej Hlavnej stanice a to tam o emigrantoch ani nechyrovali.  A neporiadok je tam niekedy ešte horší ako to, čo v médiách prezentovali ako odstrašujúci príklad neporiadku, ktorý zanechávajú emigranti pri svojom pohybe Európou.

Na Hlavnej stanici vo Viedni som vnímal intenzívnu prítomnosť cudzej kultúry, ale nevedel som odlíšiť, ktorá časť z tej kultúry žije 20 a viac rokov v Rakúsku a navštevuje rakúske školy a ktorá pricestovala deň predtým ako emigranti. Iba tí, ktorí čakali v rade na lístky do Nemecka pri predaji lístkov boli jasne identifikovateľný ako emigranti a to nie kvôli vzhľadu, ale preto, že mali svoj „vlastný rad“.

Vďaka zhonu s kúpou topánok sme si viac nestihli ani uvedomiť a už sme mohli ísť čakať na perón alebo po slovensky nástupište.  Tam sme si situáciu okamžite uvedomili, keď sme videli postávať hlúčiky tmavších cudzincov s veľmi neforemnou batožinou. Medzi nimi pobehovali podobne tmavší  zriadenci v oranžových vestách, ktorí sa príležitostne s nimi bavili, ukazovali im kam sa postaviť a snažili sa ich držať za bielou čiarou, ktorá ohraničuje bezpečnú zónu pri vlaku. Väčšinu tvorili muži, ale boli medzi nimi aj ženy, rodiny s deťmi a v jednej presklenej zóne sedel žena s malými deťmi, z ktorých jedno vyzeralo na niekoľko týždňov až mesiacov. Ak sme v tomto momente pocítili strach nebolo to z ich správania ani ich prítomnosti, ale z predstavy, ktorú získa človek, ktorý niekedy cestoval v piatok vlakom na Žilinu. Predstava 12 hodinovej cesty v preplnenom vlaku s ľuďmi postávajúcimi na chodbičke nebola veľmi príťažlivá. Na druhej strane pri kontrole vlaku som si všimol, že vlak je deklarovaný ako povinne miestenkový (myslím, že predtým nebol).

Vlak zastal a spôsobil na nástupišti mierny chaos. Nezvykle totiž zastal asi o 100 metrov ďalej ako mal a tak na nástupišti nastalo sťahovanie národov. Nám sa podarilo dostať sa do nášho vagóna relatívne skoro a prechádzali sme popri jednotlivých kupé. Všimol som si, že všetky miesta boli obsadené a okrem 1-2 miest zväčša pri okne všetky miestenky boli pre trasu Viedeň  - Hamburg. Podľa osôb pohybujúcich sa po vagóne som získal veľmi intenzívny pocit, že tieto miesta sú určené pre utečencov, ktorých sme videli vonku. Nebolo by divu, pretože oproti cenu lôžka alebo lehátka boli miesta v kupé o polovicu lacnejšie. Sadli sme si a z napätím čakali. Prvá do nášho kupé zamierila mladá žena. Pozrela na lístky, pozrela na miesta a zakričala niečo do útrob vagóna. Za jej chrbtom sa skrývalo malé asi 5 ročné dievčatko. Odišli ďalej a za chvíľu do kupé vstúpil starší pár s dvomi veľkými kabelami. Muž mal asi vyše 60 a žena vyzerala mladšie. Podľa civilného oblečenia a vzhľadu som ich odhadol na Sýrčanov. Keď vyložili tašky a s dcérou (aj keď existovala podobnosť so staršou paní, mohlo ísť aj o nevestu) si overili či sedia správne, vytiahli dezinfekčné servítky a utreli si ruky. Keby som ich stretol uprostred Viedne alebo Bratislavy považoval by som ich za obchodných turistov, ktorí zavítali na návštevu kraja. Tam a vtedy som bol na 80% presvedčený, že ide o utečencov.

Vlak sa naplnil. Posledný, kto prišiel do nášho kupé bol pár tmavých ľudí, ktorých som správne odhadol na okolie Indie. To, že nie sú utečencami som odhadol podľa kufra, ktorý niesli so sebou aj podľa toho, že muž asi vo veku 30 rokov si po pár desiatkach minút vytiahol z kufra laptop a niečo sledoval . Aj starší pár mal k dispozícii techniku a niekoľkokrát skúmal svoj mobil. Všimol som si iba, že na pozadí bola fotka mladého muža.  Mohol som si domýšľať, že išlo o syna a iba uvažovať, či sledovali čas podľa cestovného poriadku alebo sledovali či neprišla správa od niekoho z rodiny. V priebehu cesty sa pri nich zastavila mladá paní, ktorá im pri nástupe ukázala cestu aj starší pán, ktorého som odhadol na mladšieho rovesníka nášho staršieho spolucestujúceho.

Vo vlaku bolo na to, že bol plný vlak relatívne ticho. Ako ma neskôr upozornila manželka (predsa len, ženy sú senzitívnejšie) nikto sa nesmial. Dokonca aj mladým mužom, ktorí na rozdiel od rodín a starších párov oveľa viac prechádzali po vlaku, chýbala veselosť akú by mali partie mladých mužov v našich vlakoch. Verím, že mohli so svojimi zamračenými tvárami pôsobiť až agresívne, ale táto agresivita mi pripadala skôr pasívna. Taktiež manželka ma upozornila na silnú únavu, ktorá sa odzrkadľovala na tvárach najmä našich spolucestujúcich. Už od nastúpenia ich premáhali driemoty, ale neboli schopní upadnúť do hlbšieho spánku. Napokon to moja manželka nevydržala a v našom kupé zhasla svetlo, takže si chvíľu mohli pospať.

Naša spoločná cesta s utečencami trvala čosi vyše 3 hodiny. Počas nich moja manželka navštívila dvakrát toaletu. Pri prvej návšteve nebola nadšená, pretože záchody je pripadali špinavé, potom ju jedna nemecká spolucestujúca upozornila, že na druhej strane sú záchody upravenejšie. Keď prechádzala celým vagónom nepociťovala ani náznak nebezpečenstva a ohrozenia  a aj tie špinavé záchody nevyzerali moc horšie ako záchody v bežnom slovenskom osobnom vlaku po prechode hordy stredoškolákov. V Linzi na stanici čakala hliadka charitas, ktorá utečencom ponúkala občerstvenie, jedlo (najmä  ovocie), pitie (vodu) a asi aj hygienicke pomôcky (neskôr sme našli nedotknuté plienky).

V Passau nastúpila nemecká polícia a každého bez víza nechali vystúpiť. Skoro s potešením nemecký pasovák po predložení našich občianskych preukazov povedal, vídím, že máte „normálne“ doklady. Naši spolucestujúci sa nám pozdravili a vystúpili s celou rodinou. Keďže sme nemali takmer žiadnu obavu, že by niekto mohol rozumieť našej diskusii svoje postrehy sme začali hneď preberať. Niektoré postrehy mojej manželky som spomenul vyššie. Síce sme to nevyjadrili verejne ale obaja sme želali „našim“ utečencom veľa úspechov. Ak naši spolucestujúci vo veku blízkom 60 rokov opustili svoj domov a vybrali sa tisícky kilometrov do neznáma nemohlo to byť jednoduché rozhodnutie. Nevyzerali tak hlúpo aby verili, že v Európe ich čakajú padajúce holuby a peniaze sa im budú hrnúť do kapies (aj keď netvrdím, že medzi utečencami takí nie sú). Nevyzerali ani tak chudobne aby pri pre nich akýkoľvek sociálne dávky v Európe bol finančne atraktívnym príjmom. Išli do veľmi neistej budúcnosti a my sme museli obdivovať ich odhodlanie.

Možno to boli iba tri hodiny. Nemôžem povedať, že by to zmenilo môj názor na utečeneckú krízu, pretože v tom sa radikálne líšim od väčšiny slovenského obyvateľstva aj predstaviteľov našej vlády. To čo som videl ako pasívny pozorovateľ sa dá vidieť ako hrozba, nebezpečenstvo a ohrozenie hodnôt nášho sveta. Nemusím chodiť do kostola, aby som to videl ako veľké množstvo viac a menej tragických osudov, ktoré priviedli ľudí k zúfalým činom. Zúfalým činom chýba v tomto prípade agresivita, dobyvačnosť aj nepriateľstvo (v 99,5% prípadov), napriek tomu však ich veľká časť populácie vníma ako akty agresivity a nepriateľstva.

P.S.: Napriek snahe napísanie tohto blogu presiahlo čas hodinového blogu. Za spôsobenú chybu sa ospravedlňujem. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?