Prečo sa v demokratickom systéme vládne krátko?

Autor: Rastislav Strhan | 8.9.2014 o 13:34 | (upravené 11.11.2015 o 9:08) Karma článku: 3,88 | Prečítané:  787x

Alebo úvaha aj o tom, či je Putin demokrat a Ukrajina demokratickou krajinou ... . to nie je zmena článku iba zaradenie do inej kategórie... 

Dlho som nenašiel čas a možno ani chuť niečo napísať. Od marca som sa niekoľkokrát nechal nachytať na diskusiu o situácii na Ukrajine a opakovane som niekoľko večerov stratil pomerne nezmyselnou snahou vysvetľovať rusofilom v čom je ich postoj nebezpečný a chybný. Väčšinou bez úspechu, na tie najjednoduchšie otázky, ktoré som im kládol som nikdy nedostal odpoveď.

Napokon som nevydržal a svoje postoje a názory sumarizoval v mojom ostatnom blogu. Dokonca som si dovolil načrtnúť aj mierové riešenie. Keď odstránime propagandistický balast politikov je moje riešenie blízke tomu, čo je deklarované....

Prečo ma tento problém tak zaujíma, prečo ma neustále odťahuje od práce? Okej možno laický záujem o politiku a medzinárodné vzťahy je dostatočným vysvetlením, ale nie som si celkom istý. Začal som uvažovať čo má spoločné tento konflikt s mojou prácou a záujmom.... tu je výsledok....

V diskusiách na internete zástancovia Ruska aj Ukrajiny používajú pre druhú stranu nelichotivé oslovenia. Podľa „rusofilov“ je dianie v Donbase legitímne, pretože Ukrajina je fašistický štát, ktorému vládne fašistická chunta. Opomeniem, že väčšinou ľudia, ktorí takýto názor prezentujú nemajú ani paru o podstate fašizmu a fašistickej moci a nepoznajú základe fakty o zmenách vlády na Ukrajine. Ale súhlasím s nimi, že ukrajinská moc má zjavné problémy zvládnuť pravicový extrémizmus a bohužiaľ extrémistické sily nadobudli oveľa väčšiu moc ako by sa vo vyspelom štáte malo stať.

Na druhej strane „rusofóbi“ veľmi často hovoria o Rusku ako o fašistickom štáte. To je pre väčšinu nielen rusofilov nepredstaviteľné spojenie, pretože Rusko stále je a zostane víťazom vojny proti fašizmu. Na druhej strane pri skúmaní veľmi voľne definovaných princípov fašistickej moci by sme zistili, že Rusko spĺňa viacero ich atribútov.

Veľmi častým a silným argumentom proti fašistickému charakteru moci v Rusku je existencia demokratických volieb. Vladimír Putin je pri moci 14 rokov a iba na ňom záleží, či bude aj ďalších 6 na základe výsledku demokratických volieb. Dokonca ani výhrady západných pozorovateľov na prípravu a priebeh volieb v Rusku neprišli s odhalením manipulácie väčšieho rozsahu ako sú bežné aj vo vyspelých demokratických krajinách (zneužitie verejných médií, administratívne prekážky opozícii a pod.)

Pre „demokratov“ sú štyri vyhrané prezidentské voľby (vrátane volieb alter ego Medvedeva) a podobný počet vyhraných parlamentných volieb jasným dôkazom totalitného charakteru moci.  Assád v Sýrii alebo Hussain v Iraku nemohli byť demokratmi, pretože opakovane získali v takmer demokratických voľbách výraznú podporu. Aj legendy demokratickej západnej politiky Thatcherová, Kohl, Adenauer, Mitterand atď. vládli často menej ako 10 rokov, dvaja víťazi druhej svetovej vojny prehrali po vojnách domáce voľby. Podľa „demokratov“ je možné demokraticky vládnuť iba obmedzený počet rokov a potom je nutná politická zmena. Aby sa tak nestalo, je to v rôznych krajinách a funkciách zaručené aj formálne (limitovaný počet volebných období). Naopak  každý dlhodobo vládnuci politik  sa automaticky stáva nedemokratickým totalitným štátnikom.

V tomto bode končia všetky diskusie na internete a pre mňa začína uvažovanie. Dá sa tento rozpor vôbec vyriešiť alebo je toto už čisto ideologický problém?  

 

Pri hľadaní odpovede som si spomenul na to čo ma zaujíma najviac- mojim odborným záujom sú dve veci – systémy a kvalita. Spomenul som si na vlastnú „prupovidku“, ktorú som kedysi hovorieval študentom. Pri vstupe do problematiky manažérstva kvality som študentom upozornil, že kvalita sa dá dosiahnuť tromi spôsobmi. Náhodou, skúsenosťou a systémom. Aj keď som toto hovoril ako žartovný úvod a deklaroval to na prvých pokusoch s varením, už vtedy som cítil, že takáto klasifikácia má niečo do seba. Pokúsim sa ju aplikovať na demokraciu a uplatňovanie demokratického systému.

Náhodná demokracia alebo demokracia krokov  -predstavuje demokratické rozhodnutia, ktoré vznikajú bez cielenej snahy o demokraciu. Náhodná demokracia môže vznikať ako dôsledok anarchie v nedemokratickom systéme, pri ktorom žiaden prvok nemá dostatočnú schopnosť presadiť svoje riešenie a preto musia pristúpiť ku kompromisom a vzájomnej dohode viacerých prvkov. Náhodnú demokraciu predstavujú „demokratické“ kroky totalitných režimov, ktoré z rôznych príčin môžu uplatniť demokratické nástroje aj proti charakteru a podstate uplatnenia  ich moci.

Skúsenostná demokracia alebo demokracia vodcov– predstavuje demokratické uplatňovanie moci, ktoré vychádza z osobnej skúsenosti a poznania výhod a nevýhod totality. Úplne klasickým príkladom skúsenostnej demokracie sú obrodné procesy totalitných režimov. V prípade pražskej jari, perestrojky nešlo o snahu budovanie demokratického systému, ktorého významný dôsledkom je aj riziko straty moci. Základom demokratických krokov bolo poznanie, že moc nie je možné udržať totalitnými postupmi a uplatnenie demokratických krokov je efektívnejšie pri napĺňaní vlastných politických cieľov. V skúsenostnej demokracii je systém moci budovaný podľa osobných skúsenosti a pri prechode moci sa tento systém upravuje a mení podľa požiadaviek novej moci. Naopak „tvorcovia systému moci“ majú veľmi silné postavenie a na ich moc nemajú ľahké otrasy žiaden vplyv.

Systémová demokracia alebo demokracia systému - je demokracia založená na hlboko zakorenených princípom uplatňovania moci. Osoby – politici, osobnosti, politické strany a hnutia sa iba prvkami, ktoré sú do systému vkladané, v zásade však systém nemôžu ovplyvniť. Aj preto, že systém moci ich nepotrebuje pre svoju stabilitu majú tendenciu „reprezentanti moci“ podľahnúť aj veľmi ľahkým otrasom (milenecký pomer, nedostatočne zdokumentované prijatie súkromného daru, nevhodné vyjadrenia v tlači)  

Existuje veľa prístupov a pokusov merať úroveň a kvalitu demokracie alebo slobodu v jednotlivých krajinách. Hodnotenie pritom berú do úvahy často tvrdé, štatistické, objektívne informácie ako subjektívne vnímanie situácie. Západ, ktorý vytvára tieto kritéria podľa subjektívneho vnímania predstáv o demokracii potom, zisťuje, že najlepšie vlastné kritériá spĺňajú ich vlastné krajiny, čo je tak trochu pochopiteľné.  

Neviem do akej miery kritériá existujúcich hodnotení dokážu identifikovať prvky spomenutého delenia systémov. Ak by som si mal vymyslieť kritérium, ktoré pravdepodobne chýba, budem vychádzať zo Slovenska. Matne si spomínam, že v diskusiách som veľmi často kritizoval fakt, že drvivá väčšina politických strán na Slovensku je založená na vodcovskom systéme a snáď s výnimkou KDH žiadna nezvládla zmenu vrcholového reprezentanta bez rozpadu a bez následného výrazného poklesu preferencií a politickej moci. KDH je jediná strana, z ktorej už všetci odišli a napriek tomu má stále stabilné preferencie. Možno by bolo zaujímavé vidieť ako sa menia preferencie strán po zmene vedúcej osobnosti v strane.

Veľké výkyvy v zmenách preferencií a volebných výsledkov – rozpad strán po zmene vedúceho predstaviteľa, by mohli byť dôkazom demokracie osôb, teda rešpektovanie osobností ako garancie demokratického vývoja štátu. Naopak v silných demokratických stranách by sa zmena vedenia nemala prejaviť okamžite (príchod alebo odchod osobnosti) ale oveľa pomalšie a dlhodobejšie.

Ak by som sa mal na záver vrátiť k súčasnému Donbasu a sporu Ruska s Ukrajinou tak pri použití uvedeného delenia a „pociťovaných kritérií“ by sme mohli povedať nasledovné:

Rusko je úplne klasická skúsenostná demokracia. Putinova administratíva garantuje demokraciu v Rusku, pričom  si snaží udržať svoju politickú moc. V domácej aj medzinárodnej politickej situácii  chápe, že demokratické nástroje sú pre udržanie moci najvhodnejším spôsobom a preto zabezpečuje fungovanie prvkov demokracie.

Problémom demokracie osôb je, keď nemá záujem budovať demokratický systém. V tom prípade hrozí riziko. je, že okamžite ako moc zistí, že efektívnejšie je uplatniť totalitné nástroje, nebude váhať s ich použitím. Ďalším problém nastáva pri prechode moci, ktorý je spravidla sprevádzaný chaosom a minimálne sociálnym konfliktom.

Ukrajinský systém by prekvapivo asi mohol byť považovaný za  demokratickejší ako Rusko. Ukrajina zvládla zmeny vedenia krajiny z východu na západ bez zásadných systémových zmien, má skúsenosti s menšinovými vládami, ktoré museli hľadať väčšinovú podporu v parlamente. Bohužiaľ spôsob uplatňovania moci v demokratickom systéme je úplná katastrofa, založená na všetkých negatívnych javoch politiky, ktoré si vieme predstaviť (korupcia, politické obchody, nepotizmus, apodobne).

Majdan nebol protestom proti demokratickému systému ale proti spôsobu ako systém realizuje výkon svojej moci. Žiaľ Krym a Donbas posunuli celý konflikt do úplne iných rovín. Ľudia, ktorým vadil potenciál demokratického systému na Ukrajine (či to boli fašisti na západe, oligarchovia na východe alebo Kremeľskí vodcovia) dokázali zvrátiť snahy vybudovať funkčnú moc. Riešenie sporu je preto v tom, že sa Ukrajina vráti k pôvodnej myšlienke sociálnych nepokojov, k zmene systému vládnutia elít na Ukrajine. V tomto smere je autonomia, nezávilosť, či federatívne postavenie Donbassu nezaujímavá otázka.a je iba červenou zástavou, ktorá má prilákať pozornosť býka verejnosti.... 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?