Nechcem vychovávať olympijského víťaza ...

Autor: Rastislav Strhan | 14.8.2012 o 1:33 | (upravené 14.8.2012 o 1:43) Karma článku: 6,83 | Prečítané:  939x

V minulých dňoch sa udiali v mojom pasívnom športovom živote tri dôležité veci. Po prvé prebiehala letná olympiáda, ktorá zo športu urobila spoločenskú udalosť a viedla k častým diskusiám aj medzi ľudmi, ktorí sa o šport bežne nezaujímajú. Po druhé som dvakrát navštívil medzinárodný fútbalový zápas medzi slovenskými mužstvami a zahraničnými tímami, kde sa dosť výrazne ukázalo, že bojovné srdce nevedie vždy k úspechom v športe a po tretie priblížil sa september, kedy moj synátor má začať navštevovať základnú školu a kde s manželkou musíme riešiť otázku jeho možných športových aktivít v budúcnosti. Pri spojení týchto troch krokov sme dospeli  k výsledku, že v súčasnom systému podpory športu nám nehrozí, že by z našich detí boli olympijskí víťazi....

Tri fakty sa spojili do jednej diskusie o športe pre všetkých a športovej výchove detí. Nerád priznávam, že v mnohom som musel dať za pravdu manželke, ktorá veľmi kriticky posudzovala súčasný systém rozvoja športových aktivít u detí.  V diskusii kam a na čo ho dáme syna, povedala veľmi zaujímavú vetu: „Ja nechem vychovať vrcholového športovca, ja chcem mať doma fyzicky schopné dieťa, ktoré má pozotívny vzťah k telesnej aktivite a má technické schopnosti  realizovať rôzne športové aktivity!"

V diskusiách po olympiáde sa veľmi často a rada objavuje kritika podpory mládeže a športu v mládežníckych kategóriách. Systém športovej výchovy je však z hľadiska výchový vrcholových športovcov nastavený veľmi správne.Vo veku 5-7 rokov si musí rodiť dieťaťa rozmyslieť, či sa pokúsi vychovať zo svojho dieťaťa vrcholového športovca.

Prečo? Pretože najlepšiu budúcnosť má v športovej triede, v športovej škole, v dobrom športovom klube a dobrej športovej prípravke. Cieľom týchto zariadení však nie je rozvinúť schopnosti jednotlivca, ale dosahovať výsledky na úrovni športových klubov.

K čomu to speje? K obetavosti rodičov, ktorí skoro ráno budia deti a napriek ich frflaniu ich vedú na tréning, aby potom ich odviezli do školy. Z práce sa ženú , aby odviedli deti na ďalší tréning, po víkendoch behajú po zápasoch a turnajoch. Právom kritizujú nedostatočnú podporu športu zo strany štátu, ktorý ich núti toto robiť. Nemyslím si, že je to dôsledok nedostatku peňazí, ale je to dôsledok toho, že rodičia si zvolili cestu výchovy vrcholového športovca a musia sa tomu prispôsobiť.

V diskusii s manželkou sme prišli k jednoznačnému záveru, že toto nie je cesta, ktorou chceme ísť pri výchove detí. Nie, že by sme ňou nedokázali ísť, ak by si naše dieťa pozrelo nejaký šport na olympiáde a povedalo: „toto chcem robiť a chcem v tom byť najlepší na svete" a všetko tomu prispôsobilo. Sú aj také deti s obrovskými ambíciami, ale myslím, že ich je skutočne iba pár. Skôr mám predstavu toho aby dostal základnú výbavu pre telesné aktivity, napríklad korčuľovanie, plávanie, gymnastiku, nejaké tie loptovéhry a ak by ho niečo z toho zaujalo natoľko, že by to chcel rozvíjať, aby mal možnosť rozvíjať to, nie však na úkor ostatných oblastí svojho života.

Táto predstava je skôr utópiou a iba trochu realitou. Na Slovensku je to utópiou, lebo nemôžete šport robiť len tak trochu... ani ako dieťa nemôžete šport robiť pre radosť, ale musíte ho robiť pre súťaže, zápasy, rebríčky, túrnaje, majstrovstvá. A trochu realitou, lebo existuje priestor, kde sa dá táto vízia realizovať... historicky vyskúšaný a prirodzený - škola.

Situáciu v USA poznám skôr v filmových komédií alebo „skutočných príbehov", ale mám dojem, že rozkol medzi športom mládeže a telesnou výchovou je tam oveľa menší ako u nás. Teda súťaživosť a rozvoj športu sa tam odohráva prostredníctvom súťaží škôl a školských reprezentácií, nie klubov. Dieťa má tak možnosť oveľa pestrejšieho rozvoja aktivít, pričom to oveľa menej zasahuje do života ostatných členov rodiny. Podpora súťaživosti je ešte vyššia, pretože nereprezentuje seba, svoju rodinu, zopár kamarátov z klubu, ale celú školu, jej absolventov a často celú obec, región. Veď napokon návštevnosť zápasov high school sú v mnohých športoch oveľa vyššie ako návštevy najvyššej súťaže v SR.

Netreba však objavovať ameriku, lebo tento systém existoval aj u nás. Keď si prečítate pamäťe úspešných športovcov, spomínajú ako reprezentovali školu vo futbale, basketbale, atletike, plávaní atď.... Tým rozvíjali aj svoje športové schopnosti a to malo určite pozitívny vplyv na ich budúcu kariéru. Momentálne škola pre súťaž škôl musí prosiť o účasť „profesionálneho" športovca, pretože on musí trénovať, súťažiť, pripravovať sa, jednoducho nemá čas.

Náš systém prípravy športovcov je založený na rusko-východonemeckom modely z čias socializmu, Ten vychádzal z predpokladu dôkladného zdravotného prieskumu detí, posúdenia ich fyziologických a sociálnych predpokladov pre vrcholový šport. Pre rodičov a deti prinášal odbremnenie od povinností a ponúkal vhodnú perspektívu pre život. Podrobnosť a vedeckosť vstupného rozhodovania bola kritickým bodov pre efektívnosť systému a preto fungoval lepšie v NDR a ZSSR ako v CSSR. U nás vedecké výsledky nahrádzalo kamarátstvo alebo v súčasnosti sponzoring.

Skutočne by som rád vedel , aké sú výsledky športových tried a športových škôl z hľadiska výchovy športovcov.Aké percento študentov týchto škôl zostáva v športe, športuje na vrcholovej úrovni  alebo na vysokej úrovni rekreačného športu? Aké percento z celkového počtu aktívnych športovcov v danom odvetví to tvorí? Nepoznám odpovede, hľadal som či sa niečo také nájde na internete, ale nemal som šťastie.

Moje osobé skúsenosti ešte zo socializmu sú skôr negatívne. Väčšina kamarátov, ktorí odišli do „prípravkových" tried končilo s aktívnym športov po prechode na strednú školu a iba výnimočne prešli na vrcholovú úroveň. Ani spolužiaci, ktorí naopak na strednú prišli z podobných špecialiozvaných tried nevynikali v láske k športu a ich vzťah k športovaniu je možno iba mierne lepší ako u priemernej populácie. Je možné, že systém špecializovaných športových škôl a tried prináša výsledky, ale osobne myslím, že až na výnimky nie. Tymi výnimkami sú najmä športy, kde je vrchol výkonnosti v mládežníckom veku a preto je nevyhnutnosť špecializácie nutná už v detskom veku (klasický príklad je gymnastika).

Oveľa väčší zmysel  ako podporovať športové kluby je, podľa môjho názoru, dať peniaze na telesné aktivity na školách. Podporiť vznik niekoľkých športových krúžkov na školách, podporiť systém pravidelných športových súťaží na regionálne úrovni vo vybraných športoch a národnej úrovni postupovým spôsbom.

Cez školy by sme mohli budovať aj infraštruktúru. Nie však „vrcholovo" ale masovo, teda tak, any slúžila rovnako pre školu a telesnú výchovu, pre šport a aj pre širokú verejnosť. Rozdiel nie je vo charaktere, ale v projektovaní viacúčelovosti. Minulý rok som na navšteve Švajčiarska navštívil krytú plaváreň v malom asi 7 000 mestečku. Bazén stál na území medzi základnou školou, gymnáziom a účňovkou. Doobeda slúžil školám, potom tréningu a veľmi jednoduchou úpravou pohybu osôb slúžil poobede a večer obyvateľom mesta.Všatko bolo premyslené a už projektovené pre možnosť zábavy rovanko ako súťaže.AK by sa infraštruktúra škôl plánovala tak, aby slúžila aj mestu a obyvateľom, nemuseli by ju budovať aj kluby aj mesto aj školy. Efektívnosť využívania prostriedkov by sa zvýšila 2-3 násobne. Možno sa toho dočkám, ale moje deti to už asi nevyužijú.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?