Čo môže v danej situácii strana robiť? Existuje niekoľko zlých riešení!
1. NIČ! Prvá možnosť, ktorá ma asi najsilnejšiu podporu v strane a v pevnom jadre podporovateľov, je neurobiť nič! Ak predstavitelia strany hovoria, že treba opakovane hovoriť o výsledkoch práce a ľudia pochopia, žijú asi skutočne mimo reality sveta a trhového hospodárstva. Je to podobné ako keď niektorí ľudia na Slovensku presadzujú americké libertianské myšlienky a považujú ich neprijatie za negatívny prejav vlastnosti slovenského národa. Neurobiť nič je pre SDKÚ cesta do pekla a cesta adrenalínovému volebnému večeru s neistotou vstupu do parlamentu.
2. FORMÁLNA ZMENA! V tejto forme reakcie má strana dobré skúsenosti spred 2 rokov. Tromf Smeru zmietli veľmi jednoduchým manévrom vzdania sa kandidatúry zo strany predsedu strany a nájdenie vhodného kandidáta v podobe súčasnej premiérky. Formálnosť tejto zmeny, ktorú umožnili kroky Smeru sa neskôr prejavili pri nasledujúcich politických krokoch, kedy sa premiérka ocitla v pozícii úradníckeho predsedu politickej vlády. Použiť rovnakú stratégiu opäť nemôže byť hodnoverné, nehovoriac o nedostatku času, ktorý zostáva do volieb. Opäť alternatívna, ktorá je takmer neprijateľná.
3. ODCHOD PREDSEDU! Napriek tomu, že viacerí politológovia považujú tento krok za vhodný a dobrý, treba povedať, že tento krok je možno ešte sebazničujúcejší ako prvý. Odchod predsedu strany tesne pred voľbami znamená v skutočnosti priznanie obvinení spojených s Gorilou a teda deklarovanie strany ako strany prejavovania ekonomických záujmov do politiky. Takáto strana stratí nielen politický, ale aj morálny kredit zastupovať záujmy občanov. Približne rovnako je to aj v prípade ak by s predsedom odišli aj iní predstavitelia, ktorí sú vnímaní ako „staré štruktúry".
Ak strana má byť v budúcnosti relevantnou politickou stranou nestačí sa výrazne zmeniť. Na to žiaľ nemá čas ani priestor. V blízkych voľbách bude bojovať o svoje prežitie. Preto musí maximálne mobilizovať svoju voličskú základňu a svojich priaznivcov. A musí ukázať svoju ochotu prispôsobiť sa politickým podmienkam, ktoré sa výrazne líšia od čias Mečiara, Slotu a iných vodcov a dostať Fica nielen do koaličnej izolácie, ale aj do izolácie politickej kultúry.
Nie som voličom ani sympatizantom SDKÚ, napriek tomu predstavím podľa môjho názoru jediné riešenie, ktoré môže SDKÚ opäť dostať do hry o politickú moc. TU je niekoľko jeho bodov:
A) Predseda strany sa verejne zaviaže, že sa vzdá všetkých politických funkcií v strane a v štáte v prípade ak nesplní vo voľbách stanovené kritérium - mohlo by ísť o „samovražedných" 50% preferenčných hlasov, alebo umiernených najviac preferenčných hlasov.
B) Do mesiaca po voľbách strana zorganizuje nové voľby predsedu a to hlasovaním všetkých členov strany. Kandidátmi na predsedu sa automaticky stanú traja kandidáti vo voľbách s najväčším počtom preferenčných hlasov, prípadne ďalší uchádzači.
C) Všetci členovia vrcholných straníckych orgánov, ktorí kandidujú anezískajú stanovený počet preferenčných hlasov (napr. 10% pre podpredsedov alebo 5% pre členov republikovej rady) sa vzdajú mandátu asvojho miesta vo vrcholných orgánoch strany
D) Kandidáti, ktorí získajú viac ako napríklad 5% preferenčných hlasov získajú automaticky miesto vo vrcholných orgánoch strany
Je to iba rámcový návrhy ako by takéto kritéria poslednej záchrany mohli vyzerať. Čo by takéto vyhlásenie znamenalo? SDKÚ by zmenilo voľby na referendum o vlastnej politike. Priaznivci, ktorí podporujú Dzurindu by získali legitímny spôsob ako podporiť snahu o jeho zotrvanie vo funkcii, naopak priaznivci strany znechutený pomermi v strane by tiež získali nástroj ako ho zosadiť spolu s inými predstaviteľmi tradičnej politiky SDKÚ. Hlasovanie o Dzurindovi by mohlo dokonca vrátiť do odpadlíkov, ktorí zvažujú voliť inú pravicovú stranu, lebo voľbou SDKÚ by volili nielen stranu, ale aj jej predstaviteľov. Z ignorovania výziev o voľbách osobností a na krúžkovaciu revolúciu by sa SDKÚ stalo nie ignorantom tohto princípu, ale jej tvorcov a podporovateľov. V boji s inými stranami by získali obrovskú komunikačnú výhodu, pretože by ukázali ochotu nechať rozhodnúť o rozdelení úloh nielen vlastných členov strany, ale aj jej priaznivcov. Krúžkujte SDKÚ proti alebo pre Dzurindu by mohlo byť dokonca motom posledných dní kampane, aby sa „referendové" chápanie volieb ešte zvýraznilo.
Možno je môj návrh naivný a nerealizovateľný. Myslím si, že jeho najväčšia slabina bude v neochote vedenia SDKÚ reflektovať súčasnú politickú situáciu a jej vývoj. A preto predpokladám, že sa skôr uchýlia ku kozmetickým zmenám a budú dúfať, že prežijú ešte štyri tiché roky. Celkom určite však úlohu hovorcu pravice budú musieť odovzdať, aj keď ešte nie je isté komu.